Mediálna manipulácia

Pojem manipulovať podľa J. Ružičku znamená: „využívať nevedomosť, neistotu, dobromyseľnosť, naivitu, strach, slušnosť a ďalšie city a vlastnosti ľudí k uskutočňovaniu vlastných, spravidla skrytých záujmov a cieľov. Tie môžu byť nevinné a malicherné, rovnako však môže ísť aj o úplné podmanenie si človeka a celých národov.“

Manipulácia je v súčasnosti častým javom. V prípade manipulovania nie sú odovzdávané informácie objektívne. Deje sa to najmä v oblasti médií, ktoré sú pre nás prvotným zdrojom správ a vďaka nim sme v kontakte s realitou a máme prehľad o aktuálnom dianí. Médiá na nás vyskakujú z každej strany, ulice, obchodu, kaviarne, školy. Snažia sa nám podsúvať informácie, ktoré oni chcú, aby sme vnímali ako pravdivé. A to tak, že cielene ovplyvňujú naše názory aj správanie. Mnohokrát si neuvedomujeme, že sme manipulovaní a dobrovoľne prijímame myšlienky inej osoby, napríklad novinára. Médiá ako manipulátor využívajú rôzne neetické spôsoby, aby rafinovane zavádzali našu myseľ, emócie a usmerňovali naše následné konanie. Médiá svojou silou pôsobia na všetkých. Zameriavajú sa na naše slabé stránky, čím sa dokážu dostať do mocenskej pozície. Rozširujú rôzne fámy a polopravdy. Myslím, že sa často z nejakého dôvodu voči tomu nemôžeme alebo nechceme brániť. Dovolím si tvrdiť, že médiá si nás podmanili, ovládli celú spoločnosť. Ich cieľom je, aby sme verili tomu, čo nám podsúvajú. Chcú nás viesť. Je to akoby „hra“, majú nás na špagátoch ako bábky a hrajú sa s nami, ako im to vyhovuje. Je úplne normálne a bežné, že napríklad pri zverejňovaní článkov v novinách sa robia úpravy. Mám na mysli úpravy, pri ktorých autor vynecháva rôzne údaje, fakty alebo podstatné detaily. Veď predsa novinár musí vytvoriť zaujímavý a pútavý článok, a preto informácie, ktoré ho tvoria, separuje. Niektoré fakty zvýrazňuje, dáva ich do popredia, aby v nás vyvolal ilúziu, že práve tú informáciu musíme hneď vedieť a pamätať si ju, pretože je dôležitá a týka sa nás. V mnohých prípadoch to tak nie je. Médiá nás zahlcujú veľkým množstvom informácií. Tie menej podstatné pre nich uvádzajú malým písmom niekde na posledných stranách. Docielia tým to, že ako prvé čítame články s veľkým nadpisom, ktoré sú doplnené aj obrázkami, aby sme si vedeli lepšie predstaviť danú situáciu. Dokážu tým strhnúť a udržať našu pozornosť pri článkoch, ktoré máme prečítať. Je zrejmé, že ide o zámerne určené poradie a rozmiestnenie článkov. Médiá všetko upravujú tak, ako oni potrebujú, až kým sa tomu neprispôsobíme. Deje sa to preto, aby si zvyšovali čítanosť a zisk, bez ohľadu na to, či ide o print alebo web. Sama som takým typom človeka, čo uprednostní veľký farebný titulok a pozrie obrázky. Lenže, ak z neho vydedukujem, že ma téma nebude zaujímať, pretože sa ma to netýka alebo nespadá do mojich záujmov, tak listujem ďalej. Vyberám si, čo budem čítať, a hlavne z akého zdroja budem informácie čerpať. Problémom je, že nie každý to tak robí, nie každý má nadhľad. Z každej strany čítame, počúvame, vidíme samé novinky. A neustále striedajúce sa správy o katastrofách, vojenských akciách, štrajkoch, chudobe, násilí a prírodných katastrofách nám bránia vytriediť informácie z hľadiska ich dôležitosti a nenechajú nám čas na analýzu a vlastné úsudky. Všetko, čo malo hodnotu, či bolo považované za správne, už neexistuje. Ostali len názory popierajúce možnosť objektívneho poznania skutočnosti. Spoločnosť je sociálny konštrukt, ktorý sa dá ľubovoľne meniť. To, čo považujeme za objektívnu realitu, je aj tak iba predsudok a stereotyp. Ideál objektívnej pravdy nahradil ideál subjektívnej názorovej zhody. Spoločnosť rezignuje na pravdu. Namiesto rozumu, pravdy a faktov nastupujú emócie a pocity. Toto všetko ma vedie k tvrdeniu, že pravda sa nehľadá a neoveruje, ale je vyrábaná médiami. Samozrejme, je to vec názoru.
Prečo tomu podliehame, prečo sebou nechávame manipulovať? Prečo nevieme rozlíšiť pravdu od zavádzania? Nanešťastie, ovplyvňovaniu sa nemožno vyhnúť, ale dá sa voči nemu brániť. Prvoradým krokom je overovať si informácie z viacerých zdrojov a nenechať sa stiahnuť na stranu názorovej väčšiny, ani sa nikdy nespoliehať na predpoklady. Musíme si byť vedomí toho, že informácie z médií, nemusia byť vždy dôveryhodné. Pri ich získavaní, treba vedieť správne vyhodnocovať a myslieť, nie ich len „konzumovať“. Preto by sme nemali vždy prijať to, čo chcú médiá presadiť. Ďalším krokom je vedieť povedať nie, byť schopný vyjadriť svoj názor a vytvárať si vlastné úsudky. Musíme si vybudovať odolnosť voči manipulácii. Avšak v dnešnej dobe kedy je sloboda prejavu na vrchole, to ide veľmi ťažko. K presadzovaniu slova sa okrem médií dostavajú aj bežní ľudia. Prostredníctvom internetu dostávajú priestor pre šírenie svojich názorov a teórií. Na webových portáloch denníkov sa môžu zapájať do diskusie, komentovať, alebo vytvárať vlastné články, aby vyvrátili iné informácie. Tieto príspevky sa potom ďalej dostanú na sociálne siete. Tam dostávajú lajky a môže sa stať, že ich vysoký počet presvedčí ľudí o hodnovernosti príspevku. Veľakrát však ide iba o nezmysly či konšpirácie. Internet dopomohol k rýchlemu a plošnému šíreniu správ. Máme tak prístup k informáciám z rôznych zdrojov a často krát sú druhej ruky. Informácie, ktoré sa k nám dostanú ako prvé, však považujeme za aktuálne a tým pádom za pravdivé. Skutočnosť je však taká, že médiá dezinformujú. Svoje posolstvá šíria za cenu toho, že si vymýšľajú alebo si realitu prispôsobujú. Dostávajú nás tam, kde chcú aby sme boli, aj keď dobrovoľne by sme si to nezvolili. Ak sa podvolíme mediálnej manipulácii, zostaneme v mylných predstavách o svete. Budeme si myslieť, že vieme pravdu, ale pritom ju nikdy poznať nebudeme. Veď realita je taká, akú si sami vytvoríme a nie tá vsugerovaná zo strany médií. Je len na nás aký prístup zvolíme.